Konzultantka Ligy za duševné zdravie, Petra Hofierková, zvládla depresiu, závislosť a pokus o samovraždu. Teraz pomáha ako konzultantka pre hospitalizovaných v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku.
Ďakujem, že ste ochotná zdieľať svoj príbeh. Môžete nám povedať, kedy a ako ste si uvedomili, že máte problém s alkoholom?
Aké boli vaše prvé kroky k hľadaniu pomoci?
V prvom momente som si určite nepriznávala, že potrebujem pomoc. Pri závislosti to trvalo najdlhšie, vyhľadať pomoc s úzkosťou, panickými atakmi išlo rýchlejšie. Panické ataky mi znemožňovali normálne fungovanie, strach z nich ma opantal a dostávala som sa do začarovaného kruhu. Pri prvých panických atakoch mi v práci zavolali sanitku behom asi týždňa dvakrát. Prišla rovnaká posadka a doktorka mi ten druhý raz povedala: „Máte panické ataky.“ To, že to pomenovala, povedala nahlas mi pomohlo vtedy vyhľadať rýchlejšie pomoc a objednať sa ku psychiatričke. No panické ataky sa asi po dvoch rokoch vrátili. Lieky vyriešili dočasne príznaky, nie však príčinu. Vtedy som si neuvedomovala, že je potrebná aj psychoterapia.
Pri závislosti to bola dlhšia cesta vyhľadania pomoci. Tam som opakovane padala na dno, kým som bola ochotná priznať si, že potrebujem pomoc. Počas závislosti som mala silný pocit hanby, ktorý mi bránil priznať si, že to sama nezvládnem.
Poruchy príjmu potravy som si „užívala“ v tajnosti celé desaťročia. Až s niekoľkoročnou abstinenciou som bola schopná si priznať aj túto poruchu a zastaviť ju.
Pri depresiách som bola už pod dohľadom psychiatra, najsilnejšie depresie som dostala až v období abstinencie. Je to ochorenie s plíživým nástupom. Človek si to dlho neuvedomuje, že sa niečo deje.
Čo bol pre vás najťažší moment počas vašej cesty k zotaveniu?
Bolo ich viac, ale poviem dva dôležité. Prvý moment bol nástup na ústavnú liečbu závislosti. Dnes už spätne krásne vidím aj to dozrievanie rozhodnutia tam ísť, ako som si potrebovala zažiť to svoje dno.
Druhý moment bolo dozrievanie v psychoterapii a v živote medzi jednotlivými sedeniami, kedy som zúročovala, čo som si v terapii zvedomila. Najsilnejší a jednoznačne najťažší moment bol, keď som konfrontovala svojich rodičov a ukončila s nimi vzťah.
Ako ste zvládali pokusy o samovraždu a čo vám pomohlo prekonať tieto najtemnejšie chvíle?
Pokus o sebevraždu som nezvládla. Vykonala som ju. Ale zachránili ma. Odvtedy som mala dlho obrovský strach sama zo seba. „Ja to dokážem spraviť, dokážem si siahnuť na život.“ Vedomie toho, že v skratovej situácii dokážete spraviť niečo, čo je pre vás inak nemysliteľné, desí. Dnes viem, že pomáha o tom hneď hovoriť. Nenechávať si chmúrne myšlienky pre seba, lebo sa len nabaľujú a zväčšujú. A samozrejme mať bezpečných ľudí, miesta, kde to môžem povedať.
Ktoré zdroje alebo osoby vám poskytli najväčšiu podporu počas vášho zotavovania?
Pre mňa to boli hlavne odborníci v oblasti duševného zdravia – psychoterapeuti, psychológovia, psychiatri. A sú dodnes. No dnes k nim pribudli aj ľudia s podobnými skúsenosťami a nesmierne mi pomohla práca, možnosť pracovať v Lige za duševné zdravie.
Ako ste dokázali rozpoznať, že potrebujete zmenu a začať proces liečby?
Neviem, či sa to dá nazvať rozpoznaním. Bola som na dne, väčšinou ma brala sanitka v nejakom zlom stave. Dnes je to iné, rozpoznávam náznaky, naučila som sa to na vlastnej skúsenosti.
Aké terapie alebo liečebné metódy vám najviac pomohli v boji s depresiou a závislosťou?
Ja som vďačná za ústavnú liečbu závislostí na Klinike drogových závislostí v PNPP v Pezinku. Taktiež som tam bola hospitalizovaná aj na ženskom oddelení. Mne tam pomohol ten odstup od reálneho života, terapeutické skupiny, naučila som sa rôzne relaxačné techniky, edukácia o ochoreniach.
Od poslednej hospitalizácie ubehlo už takmer 10 rokov, no stále sa doliečujem. Stále navštevujem terapeutické skupiny, individuálne terapie.
Ako sa zmenil váš život po tom, čo ste začali abstinovať od alkoholu?
Radikálne. Aj ked samotná abstinencia od alkoholu nestačí. To, že prestanem piť, brať benzodiazepíny, nie je všetko, čo som spravila, aby som sa cítila lepšie. Alkohol ma pozitívne oslovil hneď pri prvej mojej skúsenosti v 17 rokoch. Aj keď skúsenosti s alkoholom som mala už ako dieťa. V troch rokoch som vypila otcovi pivo, nechal si ho vonku na dvore chladiť v snehu. Pamätám si nedeľné obedy, kedy nám rodičia dávali ako deťom pohár piva „na pretrávenie“. Tiež bolo normálne si dávať u starej mamy domáci vaječný koňak na sviatky.
V abstinencii bolo pre mňa dôležité si uvedomiť, prečo ma ten alkohol oslovoval, čo mi dával, prečo som po ňom siahala. A potom bolo potrebné sa prepracovať k zdravým spôsobom zvládania situácií, kedy som siahala po alkohole, resp. benzodiazepínoch.
Mali ste nejaké konkrétne rituály alebo zvyky, ktoré vám pomohli zostať na ceste zotavenia?
V prvom rade je to už spomínané doliečovanie, skupinové a individuálne terapie. Mne pomohlo a stále pomáha o svojich problémoch otvorene hovoriť. Hlavne v abstinencii mi to pomáha, lebo keď okolie vie, napr., že som vyliečená alkoholička, neponúka ma alkoholom. Rituálom je, keď sa vraciam pravidelne na Kliniku drogových závislostí na jednodňovú hospitalizáciu. Využívam túto možnosť, lebo si chodím pripomínať dni, kedy som s abstinenciou začínala a taktiež je moja prítomnosť inšpiráciou pre ľudí, ktorí sú momentálne v liečbe. Vraciam, čo som dostala.
Čo by ste odporúčali ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako vy?
Aj ja sama sa snažím tému duševného zdravia odtabuizovať, aby tí, ktorí sa do ťažkostí dostanú dnes, nemali taký strach o tom hovoriť. Je normálne necítiť sa v pohode. Nebojme sa o tom rozprávať. Hľadajme pomoc. Kontaktujme linky pomoci, povedzme o tom partnerovi, kamarátovi, kolegovi. Vyhľadajme odbornú pomoc, navštívme podporné skupiny, edukačné workshopy.
Ako sa zmenili vaše vzťahy s rodinou a priateľmi počas a po vašom zotavení?
To, že som mala psychické problémy ako depresia, panické ataky, úzkosti, zavislosti, boli všetko následky toho, že som nežila v súlade so sebou. Je to jedna veľká téma – nespracované traumy, naučené vzorce správania, vplyv patologického prostredia v primárnej rodine. Proces spracovávania a liečenia je dlhodobý a postupný. Ako som sa vďaka tomu procesu menila ja, menila som aj vzťahy. Tie s mojim manželom a deťmi prešli tiež turbulentnými zmenami, veď zrazu je doma iná mama, manželka. Ako som spomínala, rodičov som úplne musela zo svojho života vylúčiť, netuším, či navždy. Mnoho priateľstiev som musela tiež prehodnotiť. Prišli mi do života noví ľudia, akoby som žila iný život, krajší, slobodnejší a hodnotnejší.
Akú rolu hralo vzdelávanie o alkohole a jeho účinkoch vo vašom zotavení?
Toto vzdelávanie som zažila najintenzívnejšie počas liečby, má to tam svoje opodstatnenie. Vnímam to ako jeden z veľkých benefitov liečby oproti ľuďom, ktorí sa rozhodnú nepiť bez liečby.
Ako sa cítite teraz, keď ste prekonali tieto ťažkosti? Čo vás motivuje pokračovať v živote bez alkoholu?
Sloboda je asi to, čo moje prežívanie teraz vystihuje najlepšie. Som stále v procese posilňovania pocitov vlastnej sebahodnoty, sebasúcitu a sebalásky. Toto mi vždy chýbalo a nemienim sa toho vzdať.
Ako ste našli zmysel a radosť v živote po zotavení?
Stále ho nachádzam, krok po kroku v tom sebapoznávaní.
Čo by ste chceli, aby ľudia pochopili o depresii, závislosti od alkoholu a pokusoch o samovraždu?
Veľmi si prajem, aby sme ako spoločnosť a jednotlivci neodsudzovali ľudí s duševnou nepohodou. Pomôcť k tomu môže edukácia, náš záujem o tom niečo vedieť. Ak sa aj nás konkrétne tieto veci netýkajú, ale je veľmi pravdepodobné, že sa s niekým s výzvami v oblasti duševného zdravia stretneme.
Čo vás inšpiruje k tomu, aby ste teraz zdieľali svoj príbeh s ostatnými?
Je to presne tá destigmatizácia. Ak o tom budem hovoriť otvorene, snáď to povzbudí niekoho vyhľadať pomoc, vyhľadať ju skôr, uvedomiť si že v tom nie som sám. A taktiež to snáď pomôže pri tej edukácii ľudí, ktorí v tejto oblasti problém nemajú.
Ako vyzerá váš bežný deň teraz v porovnaní s tým, ako vyzeral počas obdobia, keď ste bojovali so závislosťou?
V prvom rade nemyslím na alkohol. Predtým som vstávala a zaspávala s myšlienkou naň a tiež som naň myslela počas celého dňa. Bolo to neustále zamestnávanie sa tým či mám dosť alkoholu, kedy si ho pôjdem kúpiť, kde ho schovám, kedy si môžem potajme dať.
Dnes to už nemusím robiť.
Netrápi ma pocit neustáleho zlyhávania, nedostatočnosti, neschopnosti.
Aké sú vaše ciele a plány do budúcnosti?
Žiť triezvy život deň za dňom. A pomáha mi pomáhať v tom iným.
Čo by ste povedali svojmu mladšiemu ja, keby ste mali tú možnosť?
Rozumiem ti.
Na záver by sme touto cestou chceli Petre poďakovať za rozhovor a budeme jej držať palce ďalej v živote.
