Michal je abstinujúci alkoholik a autor blogu, v ktorom otvorene a pravdivo opisuje svoju cestu zo závislosti. V svojich textoch sa venuje tomu, ako alkohol postupne ovládol jeho život, čo všetko mu vzal, ale aj tomu, aké náročné a zároveň možné je začať znova a budovať život bez alkoholu.
Jeho písanie vzniká z úprimnej potreby premeniť vlastnú bolesť na niečo užitočné.
Verí, že ak jeho skúsenosť pomôže zastaviť čo i len jedného človeka pred tým, než padne až na dno – alebo ak dá nádej niekomu, kto sa z dna práve pokúša dostať –, malo jeho rozprávanie zmysel.
Michal sa podelil o svoje výpovede aj s nami a postupne ich budeme zverejňovať, aby sa jeho slová dostali k tým, ktorí ich budú najviac potrebovať.
„Od chvíle, keď som si dal po prebudení prvý pohárik, už nič nebolo normálne.“
Rozhodoval som sa dlho. Som presvedčený o tom, že ten, kto pije veľa, podvedome alebo v zábleskoch triezvosti vie, že pije veľa a že tiež vie, že je to deštruktívne. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že alkohol, najmä jeho dlhodobé nadužívanie, mení naše vnímanie toho, čo považujeme za „normálne“. V tridsiatich troch rokoch som sa ocitol v špirále životných udalostí, ktoré ma postupne prevalcovali. Krátkodobý únik som našiel v alkohole, ale netušil som, že moje problémy týmto iba začínajú. Od prvého momentu, keď som sa napil – v to ráno som cítil, že to nie je správne. Lenže čo s tým, keď mi to pomáhalo?
A tak to šlo. Trvalo to niekoľko rokov a ja som sa postupne menil. Moje vnímanie sa radikálne zmenilo – zúžilo sa iba na fľašu. Stratil som všetko, čo som predtým považoval za dôležité. Paradoxne som si to nepripustil.
Závislosť a pasca prostredia
V tom stave závislosti bolo oveľa ťažšie niečo zmeniť. Uvedomoval som si, že je to celé o práci s mojou vôľou. Bolo to ťažké preto, že som uviazol v pasci sebaľútosti, potrebe sebapoškodzovania a pitia, ktoré nieslo znaky masochizmu. Pokúšal som sa prestať piť viackrát, ale bolo to viac-menej na želanie mojej rodiny, tlaku okolia, neschopnosti nájsť si prácu. Nepramenilo to z môjho presvedčenia.
Svoj voľný čas som trávil v krčme, kde som našiel vždy dostatok podobne nastavených ľudí. A čím viac času som strávil v tomto prostredí a s týmito ľuďmi, tým som sa im viac podobal. A tak mi časom prišlo normálne, že pred robotou aj po robote sa ide do krčmy, kde sa lamentuje nad osudom a pohŕda usporiadaným životom. Zdalo sa mi nenormálne vidieť na prechádzke obyčajnú rodinku. To, čo som cítil, bol hnev, závisť a hlavne neprajnosť. Za to, kde som, mohol celý svet. Cítil som, že je niečo zle, ale vtedy som si to ešte nedokázal pripustiť.
Kontrolované pitie a prvé liečenie závislosti
Závislosť je silnejšia ako človek. Vždy bola. Môžeme sa snažiť hrať na to, že sme silní a zvládneme to sami, no veľmi rýchlo to oľutujeme. Kľúč k úspechu je len a len pokora, stotožnenie sa s tým, kto sme – alkoholici a že alkohol je silnejší ako my. Potom nastupuje zmena vnímania – kedy som sám seba prestal vidieť ako poloboha a zistil som, že som len malé zrnko v piesku, ktoré nerozhoduje o všetkom a niektoré veci sa jednoducho musí naučiť prijať. Konkrétne, tie veci, ktoré sa zmeniť nedajú.
Takmer každý alkoholik, ktorý skúša prestať piť, myslí na to, že po nejakom čase triezvosti sa bude môcť k pitiu opäť vrátiť. Volá sa to „kontrolované pitie“. Túžime po tom, veríme, že sa trošku dáme dokopy, budeme sekať dobrotu a zase bude všetko fajn. Aj ja som sa dostal do tohto štádia.
Vedel som, že alkohol je zlý, takže som mal plán – liečenie. No a po troch mesiacoch na liečení som pochopil, že mám trochu iný problém ako bežný konzument. Tvrdil som o sebe, že som alkoholik, ale tvrdil som to preto, lebo to od nás chceli. Chceli aby som povedal: „Som Michal a som alkoholik.“ Je to totiž súčasť terapie. Jedna vec je ale povedať niekomu „ľúbim ťa“ a druhá vec je to tak cítiť.
Moja cesta na druhé liečenie
Po trojmesačnom pobyte som si myslel, že som „vyliečený“. Celý čas nám hovorili, že alkoholizmus je choroba na celý život, že pre nás neexistuje iná cesta ako doživotná abstinencia. Toto bol môj kameň úrazu. A myslím si, že aj veľkej väčšiny ostatných pacientov. Veril som tomu, že som výnimka, že budem môcť po čase piť kontrolovane – s mierou. Alkohol som vnímal tak, že ho mám zakázaný. Že ho nesmiem. Bolo to náročné na psychiku. Povedal som si, že budem silný a vydržím to. Vôbec som to nepochopil.
Po čase som mal potrebu odmeniť sa – za niečo, čo sa mi v práci podarilo alebo, keď som mal úspešný deň. Je to podobné, ako keď niekto chudne – zakazuje si sladkosti a potom sa raz za čas odmení čokoládou. Ja som sa po čase odmenil alkoholom, presne preto, lebo som ho vnímal ako zakázaný a preto som to dlho nevydržal. Dostal som sa do ešte väčších problémov ako predtým a skončil som na druhom liečení. Dnes sa tomu nečudujem. Stačilo iba počúvať skúsených a nemyslieť si o sebe, že som niečo viac, že som iný. Potreboval som získať dve vlastnosti, bez ktorých sa žiaden alkoholik posunúť nemôže – pokoru a úprimnosť k sebe samému.
Strašidelná recidíva
Moja posledná recidíva bola hrozivá. Bez akýchkoľvek náznakov, bez varovania, som sa zastavil cestou z roboty v okienkovom predaji alkoholu a kúpil som si ploskačku vodky, ktorú som vypil priamo na ulici za bieleho dňa. A to som rok abstinoval. Dodnes to neviem vysvetliť, viem len, že to bol dôsledok toho, že som po alkohole túžil a „nesmel“ som ho. Ešte v ten večer som šiel na psychiatriu, a keďže mali voľné miesto, rovno som tam aj ostal. Primárovi som povedal, že mám strach žiť život vonku, pretože neviem, čo robím. On mi povedal, že teraz mám šancu pochopiť, že alkohol pre mňa nie je zakázaný, ale že alkohol pre mňa neexistuje. Mal pravdu.
Nový pohľad na život
Nedávno som dosiahol métu – 1200 dní bez alkoholu! Nikdy som tak dlho nepil, v podstate od mojich pätnástich rokov. Pochopil a prijal som fakt, že som alkoholik. Znovu som objavil všetky krásy triezveho života a dnes pre mňa alkohol zakázaný nie je. Týmto uvedomením nemám potrebu sa ním odmeňovať. Existujú pre mňa narodeniny, Vianoce aj posedenia s priateľmi, ale bez toho, aby som sa potreboval odmeniť niečím takým ako je alkohol. Neprestal existovať – je všade okolo mňa. Legálna droga, masívne podporovaná médiami, akceptovaná spoločnosťou, dokonca s akousi aurou výnimočnosti. Ale ja ho nechcem. Odmietam ho a mám pred ním obrovský rešpekt, lebo viem, že len jediný pohárik by ma mohol zabiť. Tak to je.
Posolstvo
Už som sa s tým stotožnil, oslobodil som sa a teraz beriem život taký, aký je – práve z môjho rozhodnutia a z mojej vôle. Rozhodoval som sa dlho a pochopil som, že stačilo počúvať autority. Čo ma dnes mrzí a trápi, nie je ani moja minulosť, pretože tá bola mojou cestou a tá mi pomohla. Je mi ale ľúto všetkých ľudí, ktorí riešia podobné problémy, ale aj rodinných príslušníkov, mladých ľudí, čo nemajú dostatok informácií, zato majú veľmi negatívne vzory zo sociálnych sietí.
Viem, že hoci moja cesta viedla cez pád na úplné dno, nemusí to znamenať a ani neznamená, že to musí byť pravidlom pre ostatných. Prial by som si, aby ľudia pochopili, že alkohol je pre ľudské telo jed v akomkoľvek množstve, a aby pozorne počúvali a brali si k srdcu rady od ľudí, ktorí to majú prežité bez toho, aby to sami museli skúsiť. To by bolo jednoducho úžasné.
